Prekonávanie strachu

Človek je hrdinom už od toho momentu, keď sa narodí. Či sa mu to páči alebo nepáči. Príde do studeného, nehostinného sveta plného neistôt z teplého mäkkučkého domčeka, kde je sa o neho dobre starali.

Narodí sa bez strachov, o ktorých zatiaľ nič netuší ale Život mu ich naservíruje bez obalu.
A zrazu sme konfrontovaní so:

  • strachom zo zlyhania
  • strachom z výšky
  • strachom z kritiky
  • strachom z odmietnutia
  • strachom z neprijatia
  • strachom zo smrti (z utopenia, zhorenia, zabitia)
  • alebo celkom absurdnými strachmi z plazov, z pavúkov, z netopierov, vtákov… 

Pamätám si, ako sme boli so sestrou u starkej na prázdninách moja sestra raz zjedla červavú čerešňu. Nikdy nezabudnem na ten výraz v jej tváro odrážajúci odporom. Starká ju vtedy upokojila, že červík sa určite cíti v jej žalúdku oveľa nekomfortnejšie ako ona. Takže s logikou tejto argumentácie som aplikovala odbúravanie strachu na poslednú zo spomenutých skupín na pavúky, keďže máme výhodu fyzickej prevahy .


Hovorí sa, že strach je na opačnej škále emócií ako láska. Láska je úplné prijatie, strach znamená odstup, neprijatie. Ak ho budeme prehliadať, odkladať a utekať pre ním, jeho sila len vzrastie. Jediný spôsob ako sa strachu zbaviť je tým-pádom jeho prijatie. Prejdenie cez neho v jeho plnej nahote.
Strachy, tvrdia múdre knihy, sú buď vrodené-sebazáchovné alebo nadobudnuté-tým čo na nás „strieľa“ naše okolie. Predovšetkým tie vrodené – ako sú strach z výšky a strach zo smrti, plnia pre nás ochrannú funkciu prežitia. 
Dobrá správa je, že život je predsa len „niečo“, čo sa oplatí ochutnať, zažiť, vidieť, zdieľať.
Otázkou však je, do akej miery nás naša „ochrana“ limituje v zážitku cez radosť.

Ako sa posunúť z teplého útulného, bezpečného domčeka kde je o nás „postarané“ do samého seba na nový level silnej, závideniahodnej osobnosti…

Poznaj samého seba a pozri sa svojim strachom drzo do tváre.
A tak sme sa pozerali a úplne oplzlo sa na mňa pozerá strach z kritiky a trochu menej oplzlo strach z výšky

 

 

Najlepším „liekom“ na prekonávanie strachu je tak, ako som už písala, akcia. Takže, čo sa dá „podniknúť“ s mojimi strachmi?
Strach z kritiky pramení z túžby po dokonalosti a väčšinou, je spojený zo strachom z verejných prejavov. Takže  najlepší liek na prekonanie strachu z hovorenia na verejnosti je hovoriť na  verejnosti . Presne na tento účel bol vytvorený projekt ToastMasters, ktorý poskytuje podporné prostredie pre každého, kto chce pracovať na tomto zo svojich strachov.
Výhodou prekonania tohto strachu je  na konci pocit, že môžete byť na seba právom hrdí, z prekonania vlastného tieňa.Pamätám si na môj prvý prejav, tréma, kŕče v bruchu.
Myslela som si, že každý skvelý rečník, reční z „fleku“, že sa tak narodil. Netušila som, že skvelému prejavu predchádza skvelá príprava a že tréning robí majstra. Nevedela som, že napísať dobrý prejav je alchýmia a rečník musí uvažovať o posolstve, ktoré odovzdáva, učí sa mať prepojenie s publikom a vtiahnuť ich do svojho sveta, pracuje s telom, hlasom, pauzami a to všetko odovzdáva publiku. Je to trochu ako umenie, keď divák odchádza naplnený a môže premýšať nad niečím, čím sa ho viete dotknúť…

 

Druhý strach je vrodený. Človek neskáče dobrovoľne z výšky, dokonca sa to od neho ani neočakáva a mohli by sme súhlasiť s tým, že je to nežiadúce, nakoľko je výsledok tohto konania nezlučiteľný so životom.
Prečo teda ľudia robia takéto šialené veci ?! 
Mám dve teórie. Chcú poznať skúsenosť s voľným pádom alebo si vychutnať „vtáčiu perspektívu“. Alebo? Chcú prejsť vlastný medzník, vlastný tieň. Práve z takýchto situácii, potom čerpá istoty, ak ide o veci s ktorými otáľa, nechce sa mu, zvažuje jednoducho sa bojí ísť do akcie.
Vtedy najlepšie zaberajú argumenty, o čo ide, skočil som z mosta, toto je malina. Odporúčam .
Ako sa mi to prihodilo. Jedného dňa skrsla myšlienka o skoku z mosta. Nebola to jasná, žiarivá túžba po skoku. Bola to skôr, myšlienka, ktorá hovorila, že túto skúsenosť by bolo zaujímavé v tomto živote  zažiť. Hovorila som si: „Aké by to bolo, keby si vedela, že si to urobila? Budeš sa báť, ale nie je žiadna sláva skočiť ak sa nebojíš. Každý blbec skočí keď ho to baví. Uvažuj o tom…“.
Takže som uvažovala a pekne som to odložila do šuplíka, nie je čas…
Táto myšlienka ležala v šuplíku tri roky, občas som ju skontrolovala a bola tam
Až jedného dňa Henika, povedala, Jani, ty si hovorila, že by si si to rada vyskúšala. Teraz je čas. Prídi v piatok skáčeme z mosta, prídi. Áno, asi prišiel čas toto absolvovať, takže s myšlienkou na to, že to mám za sebou som sa odhodlala na most. Veľa ľudí sa odhodlávalo na svoj prvý pokus.
Niekto sa tešil, niekto sa bál. Podstatná informácia pre mňa bola, že to všetci prežili.
Najťažší pocit je, keď sa odhodlávate, stojíte na zábradlí a je tu moment, ktorý rozhoduje. Pud sebazáchovy nepustí , no odhodlanie tiež. Takto sa to mieša 30 sekúnd, strach sa prikráda, čím dlhšie rozmýšľaš tým je zreteľnejší. Prišla „pomoc“. Henika hovorí:  „Jani, keď neskočíš – sotíme ťa!“
„Našťastie“ EGO pracuje v každej situácii; „nikto ma tu sácať nebude, skočím  SAMA“.
5,4,3,2,1 akcia.
Zrazu nič, žiaden oporný bod, niet sa čoho chytiť, iba voľný pád, príšerné. Žiadna KONTROLA.
Našťastie je podo mnou voda . 10 sekúnd je večnosť. Nakoniec som zachytená v popruhoch, ešte pár húpaní a ABSOLVOVALA SOM! Zaujímavé. Možno som to mala absolvovať, keď som bola mladšia, ale aj tak bola som na seba hrdá! Prekročila som svoj limit a viem, že sa môžem na seba spoľahnúť.
Nakoniec si vychutnávam panorámu horizontu spod mosta, ktorá patrí iba mne. Bojíte sa? Prijmite svoj strach, prechádzajte cez neho stále častejšie, až úplne zmizne.
„Neprajte si, aby boli veci jednoduchšie, želajte si, aby ste VY boli silnejší

SaveSave

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *